V rodine som najmladšia. Teda takmer,
mám ešte o štyri dni mladšieho bratranca, ale okrem neho je
druhým najmladším členom moja ročná neter. Okrem toho, že som
teda večne nemala sparingpartnera na moje detské podnikové
aktivity /hrať sa na kvetinárstvo môjho otca nikdy nebavilo viac
než dvadsať minút a nebavilo by to ani môjho bratranca, aj keď
to som si nemala šancu overiť – žil asi 250 km odomňa a
nevídali sme sa veľmi často/, nikdy som ani nemala šancu spoznať
svojich starých rodičov. Okrem jednej starej mamy, ktorá budúci
mesiac oslavuje 80tku, všetci zomreli skôr, než som ich stihla
poriadne zaregistrovať.
Miernou výnimkou je môj starý otec
z matkinej strany – dedko Michal. Pamätám si len hmlisto, ako ma
posielal do obchodu po sladkosti, ktoré mu mama kvôli jeho
stareckej cukrovke zakazovala a moment, kedy som si uvedomila, že
podvádza v pexese, aby ma porazil. Všetko to ale bolo skôr v
humornej rovine, dedo bol väčšinu času veľmi “nad vecou“.
Záležať si dal vždy na tom, aby sa dobre vyspal, najedol, mal s
kým spoločensky vyžiť a na tom, aby vyzeral dobre – inak ako v
obleku si ho nepamätám a spomínam si aj na brezovú vodu, ktorú
mal vo vlasoch.
Dedo bol teda skôr lev
/dôchodcovských/ salónov než typický dedo, ktorý učí vnúčata
niečo zostrojiť, skonštruovať a podobne – aj keď aj v otázkach
praktických sa nestratil, vyriešil ich vždy po svojom. Prvý zásah
bol vždy trichlor – chemická zlúčenina, ktorú doteraz nikto z
rodiny úplne neidentifikoval, ale používal ju na všetko od
kožného ekzému až po hubenie červotočov /a podľa neho to aj na
všetko zabralo/. Druhý, možno o niečo sofistikovanejší bola
izolepa, ktorou sa dalo opraviť takmer všetko mechanického rázu –
od pokazeného auta až po nálet molí v špajzi a posledným,
rezervným nástrojom bol drôt – ten sa používal na
sofistikovanejšie, konštrukčne náročnejšie kreácie, väčšinou
práve v kombinácii s izolepou.
Veľa svojho dôchodcovského času
strávil cestovaním po okolitých mestečkách, kde mal frajerky, ku
ktorým sa chodil prevažne asi najesť a porozprávať a dobrovoľne
tiež chodil do domova dôchodcov, lebo sa mu tam páčil program.
Okrem toho vlastnil aj chatu, kde pravidelne chodieval a kde pestoval
kapustu. Prečo ju pestoval, už úplne neviem, nemyslím, že by
vedel alebo chcel variť, ale keď ste na dôchodku a máte k
dispozícii všetok čas sveta, asi je to niečo, čo sa dá
robiť.
Tá záhradka mu poskytovala hlavný
zdroj konfliktu v jeho živote. O kapustu každý rok prišiel. Po
pár sezónach prišiel na dôvod jej každoročného miznutia – v
záhradkárskej oblasti sa usídlili cigáni, ktorí vždy cca deň
predtým, než všetci začali zbierať úrodu vykonali nočný
nájazd na strážené a milované kusy záhonov a zeleniny.
Niektorí, agresívnejší chatoví
susedia to vyriešili po svojom a vytiahli vzduchovku. Môj dedo,
napriek tomu, že pracoval celý život v zbrojárskom závode bol
neskutočný pacifista a hlavne lenívý na niekoho niekde číhať a
tak to vyriešil spôsobom sebe vlastným. Izolepou a drôtom.
Skonštruoval teda pasce na ľudí,
ktorí by ho chceli pripraviť o jeho drahocennú kapustu. Nie je mi
úplne jasné, akým spôsobom to zabralo, keďže určite neboli
funkčné, možno ale pôsobili ako rituálny predmet a nočných
návštevníkov vydesili. Keď sa dedo na druhé ráno zobudil,
kapusta tam stále bola a nedotknutá, narozdiel od niektorých
vedľajších hriadok.
Dá sa to titulovať ako malé
víťazstvo pre človeka, ale veľký nezmysel pre kapustu. Dedo ju
tam ešte pár dní nechal, opojený svojim úspechom, aby dozrela.
Keď sa o pár dní vrátil, zistil, že mu ju kompletne zožrali
slimáky. Z úrody teda nebolo nič a navyše bolo ohrozená aj na
ďalšie roky.
Na slimáky sa dedo začal pripravovať
ešte v ten deň a podnikal na nich vražedné pokusy. Trichlorom a
soľou.
Žádné komentáře:
Okomentovat