Marek Grajciar

PBM II: No Exit

..zostaňte múdri

0 a 1

brány zlatých svetov...

papierové hlavy sa už nenosia

sformátovaná realita...

...čierna je farba našich dní a pustých nocí. Nocí, čo prežiarené umelým červeným svetlom stekajú na mesto a vypaľujú do ľudí prázdnotu. Sivé prízraky, s bielymi prázdnymi očami, míňajú vás na ulici a do srdca sa vkráda železná nepríčetnosť. To radšej nechodiť von...

...veď ani nechodím, len dnes som musel.

Musel som zliezť zo siedmeho poschodia, lebo ubytovne pre fóliové typy, ako som ja, výťah nemajú. No pre mňa to nebol problém. Moje srdce, rozbúchané stereoidmi, pumpovalo do mňa novú krv a premenilo telo na stroj, nesúci vedomie, časom studeného vesmíru, o čosi rýchlejšie, nejako inak.

...na stereoidy som zvyk nemal, takže som ich, čisto teoreticky, nemusel brať, ale vyjsť dnes na ulicu bez chemickej ochrany je samovražda. Slnko zabíja, vidieť ho nechránený znamená pomalú a bolestivú smrť. Ako britvy ostré lúče ťa pomaly rozoberú na atómy a rozptýlia tvoju podstatu do priestoru. A riziko je teraz, s rozpadom času na fragmenty, chaoticky interagujúce v priestore, šialené. Nikto nevie koľko je hodín a nikto to už ani vedieť nebude. Slnko vychádza v ktorejkoľvek chvíli a s tichým výsmechom zabíja všetkých nepripravených nešťastných hlupákov...

...a tak som tam stál a chrbtom sa opieral o zhrdzavenú vonkajšiu stranu dverí, oddeľujúcich našu ubytovňu od neživého prostredia vonkajšieho sveta. Niekoľko nádychov zo suchého, kosti trieštiaceho vzduchu a uvedomil som si, koľko málo času mám. Stereoidový upgrade, ktorý spôsobil chemickú reakciu, zmeniacu moje povrchové tkanivo na pružný titán, je časovo obmedzený.

Obalené a zrýchlené vedomie naštartovalo pohyb a ja som sa rozbehol dole ulicou, tupo narážajúc do všadeprítomných prízrakov.

Tie, po kontakte so mnou, padali na zem a vydávali zvuk dutý, ako plechová rúra. Čas bol nelineárnou množinou rozdrobených chvíľ, poletujúcich navôkol ako mäkké telá mŕtvych medúz, umožňoval mi vidieť všetko. Ich pád a smiešne pózy, ktoré zaujímali na chodníku, pózy handrových figurín, tvárou vyvrátených k nebu, hľadajúcich bielymi očami toho, kto nimi hýbal, toho, čo ich opustil. A videl som, ako ich po trápnej chvíli prázdna opäť čosi napĺňa, zdvíha a núti pokračovať v nezmyselnej púti...

...čas cirkuloval, až dokým ho neodrezal čierny podchod. Obalila ma temnota, atrament tečúci do vaty. Tisíctristošesťdesiat krokov...

...stereoidy ževraj ohýbajú čas, a tak netrvalo dlho a stál som v miestnosti so schránkami. Zo stĺpu pri vchode som zvesil dole kľúč a otvoril ním schránku číslo jedenásť. Z nohavíc som vytiahol plastové vrecúško s peniazmi a zamkol ich tam, s kľúčom v ruke prešiel na opačnú stranu miestnosti a vhodil ho do modrého automatu. Na zem padla čokoláda a dve fólie. Vložil som si všetko do cigaretového vrecka na košeli a vydal sa k čiernej bodke v stene, k miestu odkiaľ som prišiel...

...deja vu a opäť sa opieram chrbtom o hrdzavé plechové dvere, tento krát však z vnútornej strany. A to je dobré, lebo stereoidy práve prestávajú účinkovať. Moje telo pomaly začína chápať, že o niečo rýchlo prichádza a jeho reakciou je bolesť. Vedľajšie účinky...

...klesám po dverách dole k zemi a sadám si na chladnú dlážku. Tvárou otočený k schodisku zažívam vnem pravého svetla, bolestivé videnie skutočného princípu, ovplyvňujúceho jeho prúdenie. V tej istej chvíli sa moje telo trasie v kŕčoch a povrchové tkanivo sa na niektorých miestach trhá a ja viem, že sa čo najrýchlejšie musím dostať na siedme poschodie. Odrazu som ako prízrak. Odľahčený prázdnotou, vháňanou do môjho tela, sa dvíham a strihanou chôdzou mierim k schodisku. Týči sa predo mnou ako čierna kostolná veža, prevŕtaná tisícmi chodieb bielych červov...

...plazím sa a ťahám sa rukami, cítim na nich červí svet. Cítim, ako ku mne lezú, ako sa ma chcú dotknúť a vziať ma do dreva. Steny dýchajú ťažkým žltosivým dychom...

...paralyzovaný som sa zložil na schodisko, leporelo z bielkovín, no výkrik opustil moje telo predtým, ako som upadol do prázdna...

Správa o zločine 3Cs7d

Miesto zločinu je ubytovňa pre fóliové typy č.2783. Zločin nahlásený 2. augusta, 14.30 h, správcom ubytovne. Siedme poschodie, jednotka 4hi. Na schodisku niet stopy po zápase. Pri otváraní neboli poškodené ani spodné dvere, ani dvere jednotky. Zločinca pravdepodobne vpustili dobrovoľne...

...Gloria, moja Gloria. Tep sa mi znížil na niekoľko úderov za minútu. Nie som schopný pohybu, vyjadrovania ani myslenia, ale vnímam. Pasívne prijímam, informácie mnou pretekajú ako neutrína vesmírom. Gloria vybieha z našej jednotky a ide mi na pomoc. Nadvihuje moje bezvládne telo a ťahá ma dnu. Počujem ako nado mnou dýcha, cítim jej tep z rúk, ktorými ma drží...

Za zavretými dvermi ma vytiahne na posteľ, zvlečie zo mňa oblečenie, prikryje ma až po hrdlo a pod hlavu mi podloží dva vankúše. Sedí na boku postele, rukou ma mechanicky hladí po čele a díva sa na mňa smutnými prázdnymi očami. Zdvihne sa, prehľadá moje oblečenie a vytiahne fólie. Niekoľkými krokmi prejde na druhú stranu miestnosti a zadíva sa na beztvarú prázdnotu, ktorá sa cez okno tlačí do miestnosti. Fóliu si založí pod jazyk a nehnute stojí. Po chvíli sa rozochveje, otočí sa a pomalým krokom ide ku mne. Rukou mi pohladí pery, prsty strčí do úst, roztvorí ich a pod jazyk mi zakladá fóliu...

...čas sa množí a šíry ako hniloba na jablku. Cítim sa lepšie, no stále sa nemôžem hýbať. Hladí ma po čele a z očí jej ide smútok.

"Niečo sa stalo...",hovorí prázdnym hlasom. "Niečo, čo sa stať nemalo."

Uvedomuje si, že nie som schopný sa pýtať, ani odpovedať, no aj tak necháva prázdne miesto pre moje slová.

"Prišiel k nám život, ktorý zabíj...", hlas sa jej trasie, vzlyká a chytí ma za ruku. "Aha..!"

Obklopila ma temnota, zostal mi len hmat. Moju dlaň si priložila na čelo, bolo horúce, potom na pery, boli vlhké, potom mäkký prsník a na zväčšené podbruško. Zväčšené!

Odrazu ja sedím vedľa nej na posteli, ruku mám na jej lone a odtiaľ do môjho mozgu prúdi informácia, ktorá mrazí. Nahá leží na prázdnej posteli a zo strachom sa na mňa díva. Slané slzy jej stekajú po tvári, je horúca a trasie sa.

"Fóliové typy predsa nemôžu mať deti!" Kričím zúfalý a staviam sa. "Nemôžu a nesmú!"

"Zabijú nás, ak sa o tom dozvedia...", slová adresujem jej, no vravím ich viac menej sebe. Sebe, aby som sa pripravil na myšlienku ktorá sa rodí v budúcnosti, ktorá už čo chvíľu opustí moju podstatu a bude modelovať prítomnosť, myšlienku strašnú, no nevyhnutnú ako nádych...

"Musíme sa ho zbaviť!" skríkol som na ňu.

Moje slová sa odrážali od stien a vpíjali sa do starých žltých tapiet, vzduch zmrzol a zostrel. Pri predstave nevyhnutného mi v hlave rozkvitol studený stalaktit...

Priestor jednotky na prvý pohľad potvrdil to, čo sme očakávali. Steny, červené a lesklé, ešte teraz dýchali vyhasínajúcim teplom života. Na zemi ležali ťažko identifikovateľné ľudské pozostatky, dva biele nože a strany vytrhané z posvätnej knihy, zeleným zvýrazňovačom podčiarknuté vety. "...zvieratá času, trhajúce nepravdu, prídu na zem a očistia ju od tieňa...,...a nepravým vytečú oči, keď uvidia svoje telá nakrájané a ich krv popije rieka života...

Telefón na stolíku v rohu miestnosti sa naťahoval. Vedel som, čo musím urobiť. Slúchadlo bolo ako z olova, no nakoniec som vytočil zakázané číslo, aby som zavolal niekoho, kto jej pomôže potratiť.

"...áno, je to nevyhnutné...áno som si vedomý...Ubytovňa pre fóliové typy č.2783...siedme poschodie, jednotka 4hi...musíme to zabiť...áno, príďte ihneď, prosím."

...ruky sa mi trasú, kľačím na kolenách pri posteli, plačem strachom a z úst mi tečú sliny. Ona leží a dlaňami si prikrýva tvár. Ticho a priestor, ktoré sa medzi nami rozkladajú, sú nekonečné, odrazu cestujeme vesmírom po jednom. Obalený klietkami strachu sa na seba nedokážeme ani pozrieť. Olovená tehla v duši...

...škrabanie na dvere prerezalo naše ticho. Glória sa ani nepohla, a tak som sa zdvihol a šiel ho vpustiť. Mal hnusnú žltú tvár mestského úradníka, niekoľko umelých nalepených vlasov a zošúverenú kožu na hrdle a rukách. Cez priesvitnú pokožku jeho hlavy, bolo vidieť mozog, pulzujúci ako sivá tučná dážďovka. V dverách si založil široký úsmev, ktorý odhaľoval jeho hnedé zuby a bez slova vkráčal do stredu miestnosti. Tam sa zadíval na Gloriu, potom sa otočil ku mne, na tvári rovnaký výraz šialenca, úsmev široký a odporný, vyduté očné buľvy a telepaticky mi povedal, aby som sa zavrel do kúpeľne. Potom sa zadíval na podlahu a začal tam modelovať krištáľový stôl. Pomaly som vykročil smerom ku kúpeľni, no oči som nemohol odrhnúť od podlahy.

To, ako tam modeloval časopriestor do tvaru čistého operačného stola, bolo fascinujúce. Ešte som uvidel, ako Gloria vstala, prešla k stolu a ľahla si. Temný kryštál jej obopol ruky a členky, aby sa nemohla hýbať a chlad opäť rozochvel jej telo...

... a potom ma uvrhol do tmavého rohu kúpeľne a tam som sa krčil zbalený do najmenšej možnej polohy...

...topím sa v mäkkom bahne bezmocnosti...

...jej plač, znejúci ako bubnovanie klincov na strechu, ma nejakým zvláštnym spôsobom paralyzuje a tlmené výkriky, ktoré ho pretkávajú, sa mi zdajú čoraz vzdialenejšie a chladnejšie. Po chvíli akoby už ani neprichádzali z vedľajšej miestnosti, ale z iného sveta, inej galaxie, iného vesmíru...

...ale to ticho, ktoré odrazu zavládlo ma stavia na nohy. Moje telo sa hýbe vpred, srdce mi búši tak, ako nikdy v živote...

...vychádzam z kúpeľne a vidím ho tam stáť, v strede miestnosti, ten istý škaredý výraz a pravú ruku otŕča smerom ku mne a...Pane Bože, drží v nej krvavé kúsky malého tela!

...môj pohľad skĺza na Gloriu, ktorá je teraz biela a studená ako krištáľový operačný stôl pod ňou, má na sebe tisícky rôznych rán, z ktorý vyteká krv, pokrývajúca celú podlahu, krv, v ktorej stojím...

...a ja si zrazu uvedomujem tesnosť situácie, v ktorej som sa ocitol a mozgom mi preniká obraz toho, čo sa stane. Toto je ono, to je moja smrť, teraz umriem. Mestský úradník už stojí pri mne, jeden nôž mi reže hrdlo, žili a tepny praskajú, druhý nôž prechádza bokom do pravej obličky. ...bolesť je zvláštna, stojí za dverami, ja ju už nemusím vpustiť dnu...

...tak takto to teda je...

...svetlo sa vyplo hneď, ako čip v rohu miestnosti zistil, že v objekte nikto nedýcha...

Časti tiel boli poskrývané po celej jednotke, niektoré pomleté, natlačené v plastových vreckách. V strede jednotky stál vymodelovaný krištáľový operačný stôl so značkou Nuama. Všetky dôkazy ukazujú na to, že išlo o čin Vykonávača.

Prípad uzavretý.

2. augusta